už Miškovi kamoši
Takže, rozhodnuté. Rýchlo zohnať náhubok a koterec. Idem poňho. Bol to smutný pohľad. Pes sa pri každom nečakanom zvuku zložil na zem. Vychudnutý, zranený, sečná rana na hlave. Tak som ho naložila polomŕtveho, skoro bezvládneho do kufra auta a vyrazili sme smerom domov.
Po chvíli som začula zvláštny buchot. Zastavila som a išla pozrieť do kufra, čo tam búcha. Bol to on. Z posledných síl vrtel chvostom. Dostal meno Mišo a od prvého momentu na mňa pozeral ako na svätý obrázok .
Tak som ho dávala dokopy. Pozbieral sa pomerne rýchlo. Aj povely mu hneď išli. Ale po týždni nastali problémy... Okrem toho, že mal prejavy sebapoškodzovania, pustili sa do seba s mojimi dvoma malými psíkmi a to dosť nepekne. Až tak ďaleko, že sa nemohli vidieť ani cez okno.
Hľadala som pomoc kde sa dalo. Vyzeralo to však beznádejne. Pri venčení malých, Miško hrozne brechal a ničil si chvost. Keď ma čo len zahliadol v okne, išiel sa zblázniť. A ja už pomaly tiež. Dochádzali mi sily. A tak išiel do dočasky, kde to absolútne nezvládol. Jeho stav sa zhoršil. Veľmi schudol, tak sa vrátil späť domov.
Keď sme boli sami dvaja, bol z neho anjelik. Ak sa čo i len zahliadli s malými, koniec idylky. Mlela som z posledného. Každý deň samostatné venčenie tri krát do dňa, aby si vyventilovali stres. Plus cvičenie s Miškom. Krokomer mi ukazoval každý deň okolo 40.000 krokov. Do toho práca, domácnosť...a Miško stále keď nebol pri mne, brechal. Čisté zúfalstvo.
Hľadala som mu aj nového majiteľa. Ale popravde, o takéhoto psíka sa nebijú. Až jeden záujemca. No uvidel Miškov " záchvat" a záujem opadol...
Až raz, pri rannej prechádzke smerom domov nás cesta zaviedla k čističke, ktorá je hneď za našim domom. Zahliadla som pána, ktorý tam pracuje. Miško sa ho samozrejme bál. Ako všetkých ľudí. Takže v rámci socializácie som ho požiadala, či by nemohol Miška pohladiť a pomôcť mi ho tým ho socializovať. Samozrejme, povedal. Hneď mi bolo jasné, že pán je "psíčkár". Správny postoj, správny prístup.
Dali sme sa do reči. Slovo dalo slovo a vraj by to s Miškom skúsil. Len nám bolo obom jasné, že na Miška musíme pomaly. Chodievali sme spolu na prechádzky, cvičili ho. Pán, volá sa Peťo, si ho nechával pár hodín v práci, ja som potom pre neho prišla a tak si na seba pomaly zvykali. Problém nastal, keď si chcel Peťo psíka odviesť domov. Miško v tom mal jasno. Domov je u mňa. Takže došli akurát po náš dom a hotovo..
Skúšali sme na lúke metódu rozdelenia sa. Každý z nás išiel iným smerom, ,aby sa Miško musel rozhodnúť, s kým odíde. Milý Miško si sadol presne do stredu medzi nás a ani sa nepohol. Keď sme sa vybrali opäť jedným smerom, rozbehol sa a vtrepal sa medzi nás dvoch a mohli sme pokračovať. Chcel nás mať spolu. Oboch. No, čo neurobíte pre psie šťastie?
Zrazu sme my dvaja zistili, že sa nám nechce byť bez seba. Vôbec. A tak sa milý Peťo presťahoval k nám. Verte, neverte, Miško si prestal ubližovať a začal sa úplne upokojovať. Po výcviku s Peťom začal naozaj poslúchať. A čo s mojimi malými? Krôčik po krôčiku sme dosiahli, že sú z nich celkom fajn kamoši.
Toho času máme v dočaske ďalšiu psiu dušičku a všetci spolu sú úžasní. Binka (to je nováčik) je Miškova veľká kamoška a dokázala, že sa prvýkrát všetci štyria spolu navzájom naozaj hrali. A tak sa stalo, že som hľadala domov pre Miška a našla domov a lásku pre nás všetkých.
Toto je náš príbeh. Asi hovorím za nás, za všetkých, že sme jednoducho šťastní 
Hugo, Bobík, Miško, Binka, Peťo a ja, Alenka.
Autor Alena Ďuríčková
